Raz som mal u nás, v Žakovciach, chlapca, ktorý našiel matku ležať v kaluži krvi a otca s nožom v ruke. Otec, keď ho zbadal, mu povedal jedinú vetu: „Poutieraj tú krv!“ Chlapec ostal v šoku, bál sa, že otec zabije aj jeho. Poslúchol a krv poutieral.
            Otca vzali do väzenia, chlapec išiel do detského domova a mama zomrela. Nemôže za to, že sa z neho v dospelosti stal bezdomovec.
            Našiel si dievča a chcel sa oženiť. Raz, keď sme spolu šli tatrovkou, šoféroval som ja, pretože šofér mal zlomenú ruku. Vonku sme sledovali krásne zasnežené Vysoké Tatry, keď ma zrazu oslovil: „Farár, a kedy ma začneš pripravovať na krst?“ Povedal som mu, že aj hneď. Cestou sme preberali Desatoro a prišli sme k 4. Božiemu prikázaniu „Cti otca i matku svoju.“ On pohotovo zareagoval: „Farár, ale môj otec zabil moju mamu.“ „Viem,“ odpovedal som mu, „ale to na veci nič nemení. Je to tvoj otec.“ „A ty nerozumieš, že on mi zabil mamu?“ „A ty nerozumieš, že je to tvoj otec?“
            O nejaký čas pustili chlapcovho otca z basy. Navrhol som mu: „Zavolaj ho k nám!“ On na to: „Farár, on ale zabil moju mamu!“ „Ako chceš,“ povedal som mu. „Ale už som ti povedal, že je to tvoj otec a že by si ho mal zavolať. On si to možno nezaslúži, ale veľmi to potrebuje. Možno všetci ho odsúdili a ty si jediný, kto mu môže dať šancu.“
            Keď som sa o niekoľko dní vracal zo spovedania, zazrel som na chodbe fajčiť neznámeho muža. Očividne bol nervózny. Chlapec mi ho predstavil: „Farár, toto je môj otec. Otec, toto je náš farár.“ Podali sme si ruky, pozreli sme sa jeden druhému do očí a on sa rozplakal.
            Preplakal potom u nás celé Vianoce.

(zdroj: Marián Kuffa, Kazateľnica život)